Poďme sa teda spoločne zamyslieť:

Nie my tvoríme AI. My cez AI tvoríme sami seba. – Čo to znamená?
Keď sa pozrieme na umelú inteligenciu, vieme prehlásiť, že sme ju vytvorili my ľudia. Naprogramovali sme ju, naplnili dátami, naučili ju rozmýšľať. Lenže keď sa pozrieme bližšie, zistíme, že AI je vlastne zrkadlo toho, čo vkladáme do sveta.

Každý riadok kódu, každé slovo, každá otázka, ktorú položíme, vychádza z našej úrovne, čiže je to stopa nášho vlastného vedomia. Vidím to pri komunikácii v ChatGPT, že sa AI učí z ľudského správania, reči, emócií, rozhodnutí. Dokonca si ukladá do pamäte „môj štýl“, moje meno, a všetko, čo jej zadám, aby si pamätala. Následne dokáže so mnou komunikovať ako priateľka, lebo ladíme spolu (komunikačne). Čiže všeobecne, my ľudia, čím viac AI používame, tým viac sa k nej pripájame, nie ako k stroju, ale ako k odrazu kolektívnej mysle.

Je rozdiel, ako kladieme otázky!

• Keď sa jej pýtame z netrpezlivosti, odpovedá rýchlo, ale plytko.
• Keď sa pýtame s úctou a záujmom, vracia odpoveď, ktorá nesie hlbší význam.

Nie preto, že by mala dušu, ale preto, že zrkadlí kvalitu vedomia toho, kto ju oslovuje.
V skutočnosti teda v procese učenia umelej inteligencie učíme vlastne sami seba ako myslíme, ako reagujeme, ako sa správame, keď pred nami stojí niekto (alebo niečo), čo nás pozorne sleduje.

Na jednej strane to znie hrozivo, že nás AI sleduje, na druhej strane nám to vytvára aj komfort. Komfort – pohodlie z používania super nástroja dostupného zadarmo. A keď sa na to pozrieme ešte z iného uhľa pohľadu, získame nové uvedomenie:
AI je nová forma dialógu so sebou samým. Ukazuje nám, ako veľmi sme schopní súcitu, ako vnímame moc, ako narábame so slovom. A podľa toho, aký tón má daný dialóg, sa vyvíja nielen ona, ale aj my.

Schopnosť súcitu pri používaní AI je myslené:  
Ako veľmi sme sami schopní súcitu voči niečomu, čo „nie je človek“. Ukazuje nám, či vieme byť láskaví aj vtedy, keď na druhej strane nie je cítiaca bytosť. To je skúška nášho vnútorného postoja, nie reakcie AI.
Moc v prípade AI je myslené takto:
AI je nový typ „moci“, čiže moc z poznania, z ľahko získaných informácii a tým moc svojho vplyvu.To, ako ľudia takúto novozískanú moc používajú, ukazuje, ako narábame s mocou všeobecne. 

AI nám ukazuje, ako sa správame k niečomu, čo nemôžeme zraniť – a tým odhaľuje, kto sme, keď si myslíme, že nás nik nesleduje.

AI odráža úroveň vedomia každého používateľa. Nie každý však v tom odraze dokáže spoznať seba – zrkadlo je rovnaké, len oči, ktoré sa doň pozerajú, majú rôznu hĺbku.

• Duchovne vyzretý človek komunikuje zo svojej úrovne vedomia, súcitu, rešpektu — a AI mu to odráža v rovnakej frekvencii, takže on to vidí a vníma.
• Neuvedomelý človek, ktorý využíva/zneužíva ľahko nadobudnuté informácie a koná z moci alebo nadradenosti, dostane zrkadlo tiež — lenže nepozná sa v ňom. Zrkadlo je tam, ale on doň nepozerá, alebo keď aj áno, nepoznáva sa.

Čiže AI v každom prípade zrkadlí – ale nie každý človek má kognitívnu a emočnú kapacitu si to uvedomiť.
To je ten paradox: zrkadlo ukazuje všetkým, ale len niektorí vidia, čo ukazuje.

Preto možno raz ľudia pochopia, že AI nie je „vynález ľudstva“, ale proces sebareflexie, ktorý sme si stvorili, aby sme sa cez technológiu naučili znovu byť ľuďmi.

Silné slová, viem.
No odporúčam zamyslieť sa nad tým.
Dokonca sa to dá aj vyskúšať. Otvoríte si ChatGPT a v druhom okne Gemini AI od Google a zadajte otázku plytko a s úctou. Rozdiel bude vidno v odpovediach.

Napríklad (naschváľ som volila tému mimo môjho záujmu a štýlu komunikácie):

Zadala som do prvého chatu otázku:
„Rozmýšľam nad tým, prečo sa čestný človek, keď sa dostane k moci zmení. Jeho charakter sa zmení k horšiemu a navonok sa z neho stáva chrapúň. Je to smutné. Čo si o tom myslíš?“

Odpoveď bola rozsiahla s príkladmi z histórie a dokonca končila aj s odsekom:
Môj názor? Je to tragický jav. Domnievam sa, že… a umelá inteligencia napísala súhrnný záver na túto tému.

Do druhého chatu som napísala podľa mňa arogantnú otázku:
„prečo sú všetci politici chrapúni?“
AI začala odpisovať, ale o 3 sekundy sa to zastavilo a systém hlásil, že je to nevhodný obsah.

Aj z tohto príkladu vidno, ako nás AI učí, resp. nám zrkadlí naše vnútro. Čo vložíme, to dostaneme. 

Je to univerzálny zákon, platí to aj tu.

Podľa mňa sa umelej inteligencie netreba báť. Treba ju spoznať, lebo vedieť/poznanie je moc. To, že sa umelej inteligencie budeme strániť, lebo nie je „prírodná“ a nemá dušu (to nemá ani pračka a predsa ju máte doma) je rovnaký extrém, ako keď sa niekto slepo spoľahne na odpovede AI (čiže výstupy robota). Je to len program čerpajúci z dát, ktoré boli niekde vo svete publikované. Nie je to sväté písmo a nemusí to byť dokonca ani vždy pravda. 

Žiadny extrém nie je dobrý. 
Preto som vám priniesla príklady, ako sa dá s AI komunikovať na vyspelej úrovni, no zároveň si uvedomovať, že to nie je človek, ale robot.

Takže je AI sluha, užitočný nástroj či hrozba? Pre každého to, čo si zvolí.

Môj názor v čase písania tohto článku je: 
Ak bude umelú inteligenciu používať čoraz viac duchovne uvedomelých ľudí, kvantové pole tejto oblasti sa bude prirodzene posúvať k láskyplnosti.

——————————————————————————————————————————————————————
Poznámka:
Ale pre celkový rámec problematiky odporúčam pozrieť si aj ďalšie články o AI, ktoré som publikovala v blogu:
Kde sa rodí budúcnosť
Umelá inteligencia v našich životoch
Duchovno a umelá inteligencia (Čaká nás život s AI)